Regulácia a prekrytie miestneho potoka v Lovči

Pohľadom do minulosti sa dozvieme, ktoré udalosti, najviac zmenili terajší vzhľad našej obce. Vieme, že to boli aj zásahy do života našich občanov.

Prvou najzávažnejšou udalosťou bol požiar v roku 1838, keď vyhoreli všetky domy a humná v dolnom konci obce. O rok neskôr v roku 1839 znova zachvátil požiar hornú časť dediny a zhorel aj kostol a fara, okrem štyroch domov a školy.

Toto nešťastie bolo veľkým zásahom do života vtedy žijúcich občanov. Následkom toho boli urobené v obci radikálne protipožiarne opatrenia. Pôvodné pozemky pre novú výstavbu domov boli vymerané na širšie, ako boli pred požiarom. To malo, ale za následok, že osem rodín z dolného i horného konca dediny sa muselo z pôvodných gruntov odsťahovať. Boli im pridelené nové stavebné pozemky od vtedajšieho zhoreniska Krajčeje domu po priestor, kde je dom Krajných Kováčeje. Ale z hľadiska protipožiarnych opatrení boli rozšírené aj ulice tak, ako ich máme dnes. Tieto opatrenia oceňujeme aj teraz, lebo nové domy boli v uliciach usporiadané v rovine vedľa seba, a tak podstatne zmenili vzhľad našej obce.

Ďalšou významnou udalosťou, ktorá zmenila vzhľad obce, bola regulácia a prekrytie potoka, ktorý preteká cez našu obec. Túto udalosť však ešte v tridsiatich rokoch XX-ho storočia predišli požiadavky občanov o nové stavebné pozemky, nakoľko vzrástol počet obyvateľstva v obci.

V tej dobe bolo nemysliteľné, aby pre výstavbu domov bola daná orná pôda. Na tento účel bol obcou ponúknutý zanedbaný priestor po pravej strane potoka v obci (terajšia Hviezdoslavova ulica). Rástli tam vŕby, jelše a krúhy vŕbových prútov. Boli tam jamy, v ktorých sa najmä cez jeseň a na jar držala voda a v nej množstvo žiab. Výhodou bolo len to, že Lovčania si tu mohli narezať prútiky na pletenie košín do vozov, koše na nosenie krmovín pre dobytok a filfazi pre domáce používanie.

No i napriek takému terénu tu bolo vymeraných trinásť pozemkov, ktoré si odkúpili najmä občania, ktorí sa vrátili z Francie, Uruguaja a Nemecka, kde boli na zárobkoch. Domy si tam vystavali v tridsiatich rokoch minulého storočia.

Pre túto ulicu, ale aj celú obec, bol od nepamäti často prekážkou nevzhľadný potok. Potok si vytváral svoje koryto a brehy podľa množstva vody, ktorá práve ním pretekala.

Na potoku boli tri brody. Najdôležitejší bol na ceste, ktorá prechádzala cez obec od Svätého Kríža nad Hronom smerom na Dolnú Trnávku a ďalšie obce, ktoré sú západne. Každodenne cez potok prechádzali občania s vozami obrábať svoje polia. Stávalo sa, že pre množstvo pretekajúcej vody bol prechod cez potok nemožný. Druhým priechodom cez potok bol od Súhrady smerom na dolné polia a tretím cez Pracháreň na lúky, po ktorom prechádzal aj dobytok na pastvu po skosení lúk. Pri Notárskom dome bola cez potok lavica pre peších a takáto lavica z dvoch okresaných brvien bola aj za Kriškeje humnom, pri soche sv. Donáta. Prechod cez potok s plnými vozmi sena a v žatve snopov zbožia z polí, bol vždy náročný. Pred potokom bolo treba nechať zapriahnuté kravy s naloženým vozom oddýchnuť a potom pošibať bičom, aby ho cez potok vyviezli.

Už za 1. ČSR boli úvahy postaviť na tejto ceste cez potok most, čo sa však pre značné náklady, ktoré by musela investovať len samotná obec, neuskutočnilo.

Za Slovenského štátu (1939 – 1945) bola táto problematika znova na obecných chôdzach nadnášaná a hľadal sa spôsob ako ju uskutočniť. Práve v tomto období štát investoval veľké finančné prostriedky do stavieb. Stavali sa železnice, tuneli a cesty. Z tohto obdobia je známi aj výrok prezidenta Republiky Dr. Jozefa Tisu: “Nenechám jedny zdravé slovenské ruky zaháľať!“

Aj Lovčania hľadali možnosti sa zamestnať. Takáto príležitosť sa vyskytla pri stavbe betónovej cesty od Šašova popri Horných Opatovciach. Potom sa stavali plavy, ale aj heť na Hrone.

V takejto priaznivej situácii sa vedenie obce s pomocou Notariatu v Lovči rozhodlo konzultovať možnosť výstavby troch mostov cez obecný potok na Ministerstve priemyslu Slovenského štátu. Do Bratislavy sa vybral riaditeľ školy Štefan Medrický, ktorého bratranec Gejza Medrický bol ministrom hospodárstva a hlavný organizátor hospodárskeho života v štáte. Pri stretnutí s ním nadniesol, že v obci je nutná regulácia a premostenie potoka, či by takúto stavebnú akciu mohol financovať štát. Dostal kladný ústny prísľub, že ak si nájdeme firmu, predložíme potrebnú technickú dokumentáciu aj s ekonomickým rozpočtom stavby, zaradia ju do zoznamu povolených a financovaných štátnych stavieb. Veď práve vtedy takéto stavebné akcie pre zveľaďovanie obcí a pre zamestnanosť ľudí boli prioritou štátu.

Začiatkom roku 1943 sa hľadala stavebná firma, pod ktorou by sa výstavba mohla realizovať, no a bola oslovená a zjednaná tá firma, ktorá stavala betónovú cestu a plavy na Hrone. Nový názov firmy potom bol: Štátna stavebná správa na úpravu Lovčianskeho potoka. Vedúcim firmy bol technik Pach. Bolo rozhodnuté, že sa mosty stavať nebudú. Celá trasa potoka sa trochu pozmení bez ohľadu na to, kade pôvodne potok pretekal. Rozhodli, že cez stred obce a na prechode od Súhrady bude potok prekrytý betónovou klenbou.

Dosť bolo takých, ktorí nad náročným projektom neveriacky krútili hlavou. Veď doteraz videli potok len plný kŕdľov kúpajúcich sa husí a mnohokrát aj plný mútnej vody a mala by byť vari takáto zmena?

Zameraním terénu bolo zistené, že pre veľký výškový rozdiel od vrchnej časti potoka „Pod Sudamy“ po jeho vtekanie do rieky Hron sa musia vybudovať aj tri prepadové spomaľovače rýchlosti tečúcej vody s nádržami zachytenej vody, ktoré budú môcť slúžiť na pranie bielizne alebo iného prádla. Okrem toho bolo naplánované vybudovať aj samostatné perisko. Vedúci firmy pán Pach bol zameriavačom trasy stavby i organizátorom prác. Objednával materiál v kameňolomoch a cement od výrobcov, viedol evidenciu pracovníkov, vyplácal mzdy za práce, ako aj za dovoz kameňa a štrku na stavbu. Skratka jediný zodpovedný vedúci za celú činnosť na stavenisku.

Celú organizáciu práce a jej stavebný priebeh nám vyrozprával posledný žijúci účastník na tejto stavbe, náš občan Július Bojo, ktorý na nej pracoval od začiatku v roku 1943 až do jej ukončenia v roku 1948.

Začal tým, že na stavbe pracovalo veľa mladých mládencov. On sám nemal ešte 17 rokov, ale takých bolo viac. Okrem Lovčanov pracovalo aj veľa Opatovčanov i z Kupče a odborník kamenár Kotora z Kozároviec, ktorý na priečelie začatej stavby pod kultúrnym domom do kameňa vytesal trojvršie Fatra, Tatra, Matra s Cyrilometodejským dvojkrížom a rok začatia stavby 1943.

Po vymeraní a určení trasy potoka sa začalo zemnými prácami na jeho profile, vtedy ešte pod starým Orolským kultúrnym domom, vedľa Notárskeho úradu. Všetky zemné práce sa vykonávali ručne krompáčami a lopatami. Najprv na miestach, kde bolo plánované prekrytie potoka vykopali 5 metrov široký zárez do vymeranej hĺbky. Po takto urobených zemných prácach sa vykladalo dno budúceho potoka upravenými kameňmi a tie sa vkladali do betónového podkladu. Keďže voda v potoku stále tiekla, a aby nevymyla čerstvý betón, bol z dosiek vyrobený žľab, cez ktorý potom voda pretekala. Prípadnú ďalšiu vodu museli neustále vyberať z dna a vlievať do žľabu pokým betón nestvrdol. Súčasne sa vyrábalo drevené bednenie  poloelipsového profilu v tvare budúcej betónovej klenby, ktoré muselo byť od dna potoka patrične zabezpečené proti veľkej záťaži.

Najťažšou a najväčšou prácou bola výroba betónu, lebo na celú stavbu prekrytia potoka cez stred dediny sa miešal betón len ručne. Žiadna miešačka betónu nebola. Stovky kubíkov betónu vyrábali tak, že bola z dosák urobená takzvaná trepňa 5 metrov dlhá a 3 metre široká. Na ňu položili drevenú odmernú bedňu bez dna o obsahu 0,5m³ a dovezený štrk vo fúrikoch dvaja pracovníci zdvihli a do nej vysypali. Potom bedňu zdvihli a preložili kúsok vedľa a znova naplnili štrkom. Takto sa to opakovalo 4-krát. Potom štrk roztiahli a na povrch nasypali cement, ktorý sa skladoval u Kašou. Práce pri miešaní sa vykonávali nasledovne: proti sebe dvaja stojaci a ďalší dvaja stojaci pracovníci si zmes lopatami prehadzovali, a tak miešali štrk a cement na sucho. Jeden pracovník naberal v potoku vodu, ďalší ju vynášal a tretí polieval betónovú zmes. Ďalší štyria už lopatami prehadzovali betónovú zmes na mokro. Potom dvaja s drevenými fúrikmi nakladali a odvážali hotový betón na pripravené bednenie nad potok. Na túto prácu bolo potrebných 13 pracovníkov. Ďalší dvaja pracovníci pracovali na výrobe bednenia k profilu klenby, prípadne prekladali bednenie na ďalší úsek po vyschnutí hotovej klenby.

Takáto zdvojená výroba betónu bola na pravej i ľavej strane potoka. Pracovalo sa plynule šesť dní v týždni, aby spojenie betónu po každom dni bolo náležité. Hrúbka betónu klenby pri dne potoka sa robila v hrúbke 80 cm a dávali do betónu aj kamene. Na vrchole je klenba 30 cm hrubá. Železné prúty sa do betónu nedávali a ani neboli na celej stavbe použité. Ďalší pracovníci pracovali na výkopoch a zemných prácach na ďalšom novom úseku budúceho potoka. Na stavbe takto podľa potreby pracovalo približne 32 až 35 robotníkov. Pracovalo sa každý deň od siedmej do štvrtej popoludní s hodinovou prestávkou na obed. Zárobok bol 2,80 Ks na hodinu pre mládencov a 3,20 Ks pre ostatných. Do konca roku 1943 bol potok prekrytý v dĺžke asi 100 metrov.

Na stavbu bolo potrebné veľké množstvo štrku a kameňa. Štrk bol dovážaný z Hrona, najčastejšie zo štrkoviska v Sigiaťočkách. Dovážali ho miestni obyvatelia na vozoch „furmancoch“ ťahaných najčastejšie kravským poťahom, ale aj volmi alebo koňami. Občania mali možnosť si takto finančne privyrobiť a túto možnosť aj hojne využívali.

Kameň na stavbu bol dovážaný z hlinického kameňolomu, ale belší kameň aj z kameňolomu zo Starej Kremničky. Ktokoľvek si chcel privyrobiť mal možnosť, veď kameňa bolo potrebné veľmi veľa najmä pri neskorších prácach pri obkladaní svahov potoka. Takúto možnosť zarobiť si využívali aj furmani z okolitých obcí, čo trvalo takmer 3 roky. Od roku 1946 už bol kameň dovážaný na nákladnom aute.

Do vypuknutia Slovenského národného povstania v jeseni v roku 1944 bola celá zamýšľaná časť potoka prekrytá, v dĺžke 250 m. Všetky práce od vtedajšej novostavby nového kultúrneho domu (ktorý bol v tej dobe tiež rozostavený a nedokončený), až po časť obce Pod Tehelňou boli ukončené. Aj priestranstvo tejto časti obce bolo zavozené hlinou. Voda v potoku už pretekala pod obcou a bola skrytá pred očami mnohých prechádzajúcich cez obec.

Od jesene roku 1944 až do prechodu frontu cez obec a ukončenia Druhej svetovej vojny sa na stavbe nepracovalo. Po vojne bolo treba v obci obnoviť poničené časti domov a poľnohospodárskych stavieb. Občania sa znova začali venovať poľnohospodárskym prácam na poliach a cez vojnu zameškaným prácam v domácnostiach.

Vedenie obce rozhodlo, že prvotnou úlohou občanov bude dokončenie nového kultúrneho domu v obci. Všetko úsilie bolo vynaložené na jeho dokončenie, čo sa aj podarilo, dať ho do užívania v októbri 1946.

Na ukončenie celej stavby miestneho potoka čakalo ešte veľa práce. No nastali aj nové podmienky pri jeho organizácii i financovaní, a preto s prácami sa mohlo znova začať až v jarných mesiacoch v roku 1947.

Novým technickým vedúcim pre pôvodnú Štátnu stavebnú správu na úpravu Lovčianskeho potoka bol pán Vojtko zo Starých Hôr. Jeho pomocníkom bol Ján Truben (č.d. 103), ktorý mal s takou prácou skúsenosti, ktoré nadobudol v dvadsiatich a tridsiatich rokoch v zahraničí. Niektoré administratívne, práce vykonával vtedajší notár Jozef Hrmo. Na stavbe začali pracovať všetci tí, čo aj v minulosti a doplnení ďalšími pracovníkmi, ale už len Lovčanmi.

Prvé bolo potrebné vybudovať ďalšie prekrytie potoka na ceste od Súhrady smerom na dolné polia. Bola tu však už novinka, lebo betón sa už nemiešal lopatami. Bola zakúpená bubnová miešačka betónu, ktorá veľmi uľahčila a zrýchlila práce. Tento úsek stavby bol pomerne rýchlo vybudovaný a daný do užívania. Jeho dĺžka je 42 metrov.

Ďalšie práce boli začaté na úseku od klenby potoka pod kultúrnym domom po novopostavenú klenbu prechodu na dolné polia. Tu bolo potrebné urobiť nový profil potoka a obložiť celé jeho boky kresaným kameňom. Najnáročnejšie na tomto úseku i z odborného hľadiska bolo vybudovanie prepadu vody s nádržou na vodu a ďalšie náročné dielo perisko obložené z hladko opracovaných schodísk a nádržou vody. V perisku bolo možné prať aspoň koberce, vrecia a iné hrubšie prádlo a neboli ženy nútené chodiť prať do Hrona. Na prácach na tomto dlhom úseku, bolo potrebných takých pracovníkov, ktorí mali pracovné skúsenosti a kameňom. Veľa ich nebolo, a tak sa museli piati Lovčania postupne tomuto remeslu naučiť. Bolo potrebné aj náradie, ktoré tiež nebolo. Preto vycestoval Jozef Hrmo Sitáreje (č.d.106) do Kremnice a v železiarstve U Renca kúpil dlhú tyč z ušľachtilej kalitelnej ocele, z ktorej potom pre kamenárov vyrobil sekáče, špice a iné náradie miestny kováč Ján Truben (č.d. 46). Po skončení denných prác často bolo náradie zatupené, a tak ho odniesli ku kováčovi, ktorý ho naostril a ráno s ním mohli znova pracovať.

Ďalším úsekom potoka, na ktorom sa pracovalo, bola časť Pod Tehelňou. Koryto potoka bolo posunuté viacej k lesíku „Agačíky“, a tým vzniklo viac priestoru na ľavej strane potoka. Na tomto zväčšenom priestore bolo vymeraných 5 stavebných pozemkov a domy v tejto ulici pomenovanej „Pod Tehelňou“ boli postavené koncom štyridsiatich rokov.

Na tomto úseku bolo kameňom vyložené dno a šikmé boky len do polovice, ostatná časť až do vrchu bola vyložená drnami. Bolo potrebné veľa dŕn a tie narezali na pasienkoch, kde sa pásli husi. V najhornejšej časti bol vybudovaný už druhý prepad s nádržou na vodu. Celá táto časť musela byť dôkladne a pevne urobená a pripojená k hornej neregulovanej časti potoka.

Posledný úsek sa budoval od časti klenby „Pod Donátom“ po vtekanie potoka do Hrona. Na tomto úseku je dno a boky do polovice obložené kameňom a vrchná časť drnami. Bol urobený aj plytký prechod cez potok od Prachárne, cez ktorý sa dalo prejsť s naloženým vozom. Nižšie k Hronu je urobený tretí prepad a o kúsok ďalej bolo upravené aj pripojenie vodného toku, ktorého vody v minulosti poháňali Lovčiansky mlyn a pílu. Tým bola ukončená celá plánovaná úprava potoka.

Z pohľadu náročnosti a veľkosti tejto stavby musíme aj dnes konštatovať, že naši predkovia sa podujali na veľké dielo, ktoré aj úspešne dokončili. Za to im musíme byť povďační. Toto podstatne zmenilo aj vzhľad našej obce. V neskorších rokoch bolo potrebné terén v priestoroch obce upraviť, a tým vznikla ďalšia možnosť výstavby a vysadenia parku drevinami. Potom bol upravený a drevinami vysadený ďalší priestor a mládežou v tomto priestore postavený, i keď skromný, ale vodostrek. V minulosti mnohí štátni funkcionári, ale aj občania okolitých obcí uznali že obec a v nej žijúci občania sú pracovití a svojou prácou dokázali zveľadiť svoju obec na takú úroveň.

Miloslav Košta